Články

Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Slovensko a Rím. Dva zdanlivo nesúvisiace
geografické termíny. A predsa tu oddávna
existuje viacero prvkov, ktoré tieto dva
termíny spájajú. Medzi najvýraznejšie patrí
kresťanstvo, osobitne jednota s Rímskou
cirkvou, s Apoštolskou stolicou, vložená
takpovediac do našej náboženskej i národnej
kolísky. Viditeľným spojivom tejto jednoty sú
mená našich vierozvestov sv. Cyrila a Metoda
a k nim by sme mohli pridávať mená pápežov
z cyrilo-metodských čias, ako napríklad
Hadriána II., ktorý schváli slovanské liturgické
knihy v Bazilike Santa Maria Maggiore, Jána
VIII., ktorý toto rozhodnutie nanovo potvrdil
a ustanovil Nitrianske biskupstvo, ale i z
našich novodobých dejín ako Leva XIII., ktorý
rozšíril sviatok sv. Cyrila a Metoda na celú
Katolícku cirkev, Benedikta XV., ktorý po
rozpade Rakúsko-Uhorska menoval prvých
slovenských biskupov, Pavla VI., ktorý zriadil
slovenskú cirkevnú provinciu, či
predovšetkým Jána Pavla II., ktorý vyhlásil sv.
Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy a

pri početných príležitostiach i pri osobných

návštevách Slovenska dal tomuto cyrilo-
metodskému putu medzi Apoštolskou

stolicou a Slovenskom osobitnú pečať.
Sv. Metod bol v Ríme, na žiadosť
kniežaťa Koceľa, ustanovený pápežom
Hadriánom II. za nášho prvého arcibiskupa,
krátko po tom, čo jeho mladší brat Cyril tu
prešiel z pozemského, do večného života.
Stalo sa tak pred 1150. rokmi a dnešné
výročie smrti sv. Cyrila je obnovenou
príležitosťou k tomu, aby sme si kládli otázky
o tom, ako nakladáme s duchovným
dedičstvom solúnskych bratov a našich
vierozvestov, ako sme schopní akceptovať a
prežívať ho. Vernosť a služba Bohu, vernosť a
služba Cirkvi, vernosť a služba ľudu, národu –
to sú oporné body života a diela sv. Cyrila a
Metoda, to sú tri kritériá na skúmanie našich
sŕdc, aby sme si pravdivo i pokorne
odpovedali na otázku, či sa chceme a
môžeme naozaj hlásiť k dedičstvu týchto
apoštolov Slovanov a našich otcov.
(www.tkkbs.sk, pripravil Marcel Stanko)

Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Pri príležitosti slávenia Svetového dňa
chorých v Indii by som chcel – naplnený
radosťou a obdivom – spomenúť osobnosť
sv. Matky Terezy z Kalkaty, vzor milosrdnej
lásky, zviditeľňujúcej Božiu lásku k
chudobným a chorým. Ako som spomenul pri
príležitosti jej svätorečenia: „Matka Tereza
bola celou svojou bytosťou veľkodušnou
rozdávateľkou Božieho milosrdenstva, dajúc
sa všetkým k dispozícii prostredníctvom
prijatia a obrany ľudského života – toho
nenarodeného, ako aj toho opusteného a
vyradeného. [...] Skláňala sa k vychudnutým
ľuďom, ponechaným na smrť na kraji ciest,
pretože videla ich dôstojnosť danú im od
Boha. Pozdvihla svoj hlas pred mocnými
tohto sveta, aby spoznali svoju vinu za tieto
zločiny – zločiny! – chudoby, ktorú sami
vytvorili. Milosrdenstvo bolo pre ňu ,soľou‘,
ktorá dávala chuť každému jej činu, a
,svetlom‘, ktoré prežiarilo temnoty tých, ktorí
už viac nemali ani slzy pre plač nad svojou
chudobou a utrpením. Jej misia na periférii
miest a na existenciálnych perifériách ostáva
po dnešné dni výrečným svedectvom o

blízkosti Boha k tým najchudobnejším
spomedzi chudobných“ (Homília 4.
septembra 2016). Svätá Matka Tereza nám
pomáha pochopiť, že jediným kritériom
nášho konania musí byť nezištná láska ku
všetkým, bez ohľadu na jazyk, národnosť či
náboženstvo. Jej príklad nás naďalej vedie k
tomu, aby sme otvárali perspektívy radosti a
nádeje pre ľudstvo a predovšetkým pre
trpiacich, ktorí potrebujú pochopenie a
nežnú lásku. Ľudská nezištnosť je kvasom
konania dobrovoľníkov, ktorí sú takí dôležití
pre sociálno-zdravotnícky sektor a ktorí veľmi
presvedčivo žijú spiritualitu dobrého
Samaritána. Vyslovujem svoju vďaku a
povzbudenie všetkým dobrovoľníckym
združeniam, ktoré sa venujú prevozu
pacientov a poskytovaniu pomoci, darovaniu
krvi, tkanív a orgánov. Osobitná oblasť, kde
vaša prítomnosť vyjadruje pozornosť Cirkvi,
je ochrana práv chorých, predovšetkým tých,
ktorí sú postihnutí ochoreniami vyžadujúcimi
si špeciálne terapie. Netreba zabúdať ani na
oblasť senzibilizácie a prevencie. Veľmi
dôležitá je vaša dobrovoľnícka služba v
zdravotníckych zariadeniach a v
domácnostiach, kde popri starostlivosti o
telo poskytujete aj duchovnú podporu.
Prospech ztoho majú mnohí chorí, osamelí či
starí ľudia, ako aj osoby s psychickými a
motorickými problémami. Povzbudzujem
vás, aby ste aj naďalej boli znakom
prítomnosti Cirkvi v sekularizovanom svete.

stra
n
a 2
Dobrovoľník je nezištným priateľom,
ktorému možno zveriť myšlienky i pocity.
Tým, že chorého počúva, vytvára pre neho
podmienky, aby sa z pasívneho prijímateľa
liečby stal aktívnym subjektom a
protagonistom vo vzťahu, ktorý mu môže
navrátiť nádej a pozitívne ho naladiť na
prijatie terapie. Dobrovoľníctvo odovzdáva
hodnoty, postoje a štýl života, ktorých
základom je kvas darovania. A tým sa aj
starostlivosť stáva ľudskejšou. Duch
nezištnosti by mal inšpirovať predovšetkým
katolícke zdravotnícke štruktúry, aby sa ich
konanie vyznačovalo evanjeliovým
zmýšľaním, a to tak v tých najrozvinutejších,
ako aj v tých najbiednejších oblastiach
sveta. Katolícke zariadenia sú povolané
stelesňovať zmysel daru, nezištnosti a
solidarity, ako odpoveď na logiku zisku za
každú cenu, dávania a recipročného
dostávania, bezohľadného vykorisťovania.
Povzbudzujem vás všetkých na rôznych
úrovniach, aby ste podporovali kultúru
vďačnosti a daru, nevyhnutnú na
prekonávanie kultúry zisku a vyraďovania.

Katolícke zdravotnícke inštitúcie nesmú
prepadnúť čisto podnikovému zmýšľaniu,
ale musia sa starať viac o liečenie človeka,
než o svoj zisk. Vieme, že zdravie je relačné,
teda závisí od medziľudských vzťahov a
potrebuje dôveru, priateľstvo a solidaritu.
Je dobrom, ktorému sa možno „naplno“
tešiť iba vtedy, ak sa s ním dá podeliť.
Radosť z nezištného daru je indikátorom
zdravia kresťana.
Všetkých vás zverujem Márii, Salus
infirmorum (Uzdraveniu chorých). Nech
nám pomáha deliť sa o prijaté dary v duchu
vzájomného dialógu a prijatia, aby sme žili
ako bratia a sestry, pozorní voči potrebám
druhých, aby sme vedeli dávať s
veľkodušným srdcom a osvojili si radosť z
nezištnej služby. Všetkých s láskou uisťujem
o svojej blízkosti v modlitbe a zo srdca vám
udeľujem apoštolské požehnanie.
Vo Vatikáne 25. novembra 2018, na slávnosť
Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru
František
(www.tkkbs.sk, pripravil Marcel Stanko)

Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Drahí bratia a sestry,
„Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt
10, 8). To sú slová, ktoré Ježiš povedal, keď
posielal apoštolov hlásať evanjelium, aby
šírili jeho kráľovstvo prostredníctvom
skutkov nezištnej lásky.
Pri príležitosti 27. svetového dňa chorých,
ktorého centrálne slávenie sa bude konať 11.
februára 2019 v Kalkate v Indii, Cirkev – ako
matka všetkých svojich detí, predovšetkým
však tých chorých – pripomína, že
najdôveryhodnejšou cestou evanjelizácie sú
skutky nezištnej lásky, aké konal milosrdný
Samaritán. Starostlivosť o chorých si
vyžaduje profesionalitu a jemnocit, nezištné,
bezprostredné a jednoduché gestá, ako je
pohladenie, prostredníctvom ktorých
dávame druhému pocítiť, že je nám „drahý“.
Život je Božím darom, ako nás upozorňuje
svätý Pavol: „Čo máš, čo si nedostal?“ (1 Kor
4, 7). Práve preto, že je darom, nemožno
život považovať len za majetok či súkromné
vlastníctvo, najmä s ohľadom na výdobytky
medicíny a biotechnológií, ktoré by mohli
človeka zvádzať, aby podľahol pokušeniu

manipulovať so „stromom života“ (porov. Gn
3, 24).
Vzhľadom na kultúru vyraďovania a
ľahostajnosti chcem zdôrazniť, že „dar“ má
byť paradigmou, schopnou stať sa výzvou pre
individualizmus a dnešnú spoločenskú
roztrieštenosť, aby vznikli nové vzťahy a nové
formy spolupráce medzi národmi a
kultúrami. Predpokladom daru je dialóg,
ktorý otvára priestor vzťahov pre ľudský rast
a rozvoj, čo umožní prelomiť zavedené
schémy vykonávania moci v spoločnosti.
„Dar“ nie je totožný so skutkom obdarovania,
pretože ho možno takto nazývať iba vtedy, ak
zahŕňa darovanie seba samých a nie je len
odovzdaním istého majetku alebo predmetu.
„Dar“ sa líši od obdarovania, pretože
obsahuje slobodné darovanie seba samého a
predpokladá túžbu nadviazať s druhým
vzťah. Je predovšetkým uznaním druhého,
ktoré je základom spoločenskej väzby. „Dar“
odráža Božiu lásku, ktorá svoj vrchol
dosahuje vo vtelení jeho Syna Ježiša a vo
vyliatí Ducha Svätého. Každý človek je
chudobný, trpí núdzu a potrebuje pomoc. Po
narodení potrebujeme pre život starostlivosť
našich rodičov a v nijakej etape života sa
nikto z nás nemôže úplne oslobodiť od
potreby a pomoci druhých. Vždy si budeme
uvedomovať našu bezmocnosť voči niekomu
alebo niečomu; práve tým sa ako „stvorenia“
vyznačujeme. Poctivé priznanie si tejto
skutočnosti nám pomáha, aby sme ostali

stra
n
a 2
Na omšu? Nestíham...
Škola, práca, rodina, deti, tréning, a k
tomu sa aspoň raz za čas chcem stretnúť s
kamarátmi, či kamarátkami... omšu cez
týždeň jednoducho nestíham...
Môžu byť radi, že idem aspoň v nedeľu.
Týmito slovami dnes často argumentuje
nejeden katolík. Keď sa nad tým hlbšie
zamyslíme, prichádzajú tu do úvahy dve
hlavné skutočnosti – na jednej strane máme
problém nastaviť si veci tak, aby sme stíhali
kontakt s Pánom; na druhej strane si zrejme
neuvedomujeme dôležitosť a významnosť
svätej omše. Čo s tým? Je mnoho rád, prečo
a ako si zariadiť aktivity, pričom azda
základnou myšlienkou je: najdôležitejšie
veci si naplánovať ako prvé, zatiaľ čo tie
menej dôležité podriadiť tým dôležitým a
tie najmenej dôležité vložiť do svojho
programu iba v prípade voľného času.
Otázkou je: do ktorej z týchto kategórií

zaradiť svätú omšu? Je najdôležitejšou,
menej dôležitou alebo nedôležitou?
Dôležitosť svätej omše. Uvedomujeme si
vlastne dôležitosť a významnosť
najsvätejšej obety nášho Pána? Už samotný
názov „najsvätejšia“ by nás mal priviesť k
správnemu názoru. Nie je to však také
jednoduché. Nemôžeme kategoricky
povedať: „Ak nie si chorý, buď na omši aj cez
týždeň!“ Treba sa naučiť rozlišovať. Na to
však potrebujeme poznať hodnotu vecí.
Eucharistia je jeden z najväčších prejavov
Božej lásky k nám. Boh sa nám dáva v tomto
nebeskom chlebe, a vstupuje do
najintímnejšieho vnútra nášho srdca, aby
prebýval v ňom. Aby nás mohol premieňať
zvnútra, zapaľovať svojou láskou, budovať v
nás čnosti a motivovať k heroickým
skutkom.
Nedeľná omša ako nevyhnutnosť.
„Eucharistia je prameň a vrchol celého
kresťanského života.“ (KKC, 1324) Teda,

pokorní a odvážne praktizovali solidaritu
ako čnosť nevyhnutnú pre život. Toto
vedomie nás vedie k zodpovednému a
zodpovednosť podporujúcemu konaniu s
ohľadom na dobro, ktoré je neoddeliteľne
osobné i spoločné. Iba vtedy, ak sa človek
nechápe len ako nezávislý svet, ale ako
stvorená bytosť, ktorá je zo svojej povahy
spojená so všetkými ostatnými bytosťami –
ktoré pôvodne vnímala ako „súrodencov“ –
je možná solidárna spoločenská prax

založená na spoločnom dobre. Nesmieme
sa báť priznať si, že sme biedni a neschopní
dať si všetko, čo potrebujeme. Pretože sami
a iba vlastnými silami nedokážeme prekonať
všetky naše obmedzenia. Nebojme sa tohto
poznania, pretože sám Boh sa v Ježišovi
uponížil (porov. Flp 2, 8) a skláňa sa k nám a
našej biede, aby nám pomohol a daroval
nám všetky dobrá, ktoré sami nemôžeme
nikdy dosiahnuť.
(www.tkkbs.sk, pripravil Marcel Stanko)

Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Katolícku univerzitu v Ružomberku doteraz úspešne absolvovalo viac ako 111-tisíc mladých
z celého Slovenska. Dnes pôsobia medzi vami ako učitelia, zdravotníci, ošetrovatelia,
novinári, psychológovia, ale aj teológovia a kňazi. Boli poslaní pomáhať budovať civilizáciu
lásky. Verím, že naši absolventi toto jedinečné poslanie napĺňajú a všade tam, kde sú, vnášajú
ducha pokoja, porozumenia a pokory. Práve pri tohtoročnej Nedeli Katolíckej univerzity v
Ružomberku, ktorá sa z rozhodnutia biskupov slávi vždy v poslednú januárovú nedeľu, zvlášť
myslíme na našich absolventov. Prajeme im, aby nezabudli na to, odkiaľ vyšli, a by ich život
stál na pevnom základe, ktorým je Kristus – Cesta, Pravda a Život.
Katolícka univerzita v Ružomberku je najvyššia katolícka vzdelávacia inštitúcia na Slovensku.
Naďalej sa odvažujeme prosiť o vašu podporu a priazeň, no predovšetkým o vaše modlitby.
Pozývame vaše deti študovať na jednu z našich štyroch fakúlt, aby sa nestratili v
pretechnizovanom svete. Strážme si a rozvíjajme našu univerzitu. Katolícku a slovenskú.
Mohla by byť majákom svetla medzi babylonskými vežami. Mohla by spájať opravárov sveta.
Mohla by nám pomôcť objaviť poklady, o akých sa nám dnes ešte ani nesníva.
S radosťou v srdci vás pozdravuje Jaroslav Demko, rektor Katolíckej univerzity v Ružomberku
(pripravil Marcel Stanko)